Väčšina ľudí, ktorí sa dostanú ku koňom, vyrástla so psom. Pes je zviera, na ktorom sa v dnešnom svete učíme, ako zaobchádzať so zvieratami. Po pár rokoch v sebe nosíme tichú predstavu o „zvierati, ktoré žije vedľa človeka“ a tá predstava je takmer celá pes.
Potom príde kôň a do tej predstavy nezapadá.
Je rádovo väčší. Radšej stojí vedľa iného koňa než vedľa teba. Žerie skoro bez prestávky, postojačky, po malých sústach. A keď ho niečo vystraší, nešteká ani sa neschová pod stôl. Odíde, a to rýchlo, a čo mu stojí v ceste, má smolu.
Nič z toho nie je chyba. Je to iné zviera, z opačnej vetvy stromu. Takmer všetko, vďaka čomu si človek rozumie so psami, mu pri koni potichu škodí. Problémy, ktoré z toho vznikajú, málokedy bývajú dramatické. Sú pomalé, dobre mienené a väčšinou si ich nikto nevšimne, kým na ne niekto neukáže.
Najprv teda tri veci. Skoro všetko okolo koní z nich vychádza.
Korisť, nie predátor
Pes je malý predátor. Keď stretne niečo nové, ide sa na to pozrieť. Kôň je korisť. Keď je niečo nejasné, jeho prvá a najlepšia odpoveď je odísť.
Táto jediná vec mení všetko, čo z nej vyplýva.
Kôň, ktorý zdvihne hlavu, pozrie sa na teba cez celý pasienok a vráti sa k pastve, ťa neodmietol. Rozhodol sa, že nie si problém, a to je v jeho svete takmer kompliment. Podísť k človeku a pozdraviť ho je psie gesto, požičané a prišpendlené na nesprávne zviera. Prísť k bráne, keď sám uzná za vhodné, zväčša vtedy, keď ho k tomu vyzve denný režim, je koňská verzia a vyzerá nenápadnejšie, než asi čakáš.
Stádové zviera, nie tvoj partner
Pes si dokáže vytvoriť puto s človekom a to mu takmer nahradí vlastný druh. Kôň nie. Jeho nervová sústava je od základu postavená na blízkosti iných koní. To je stav, do ktorého sa prirodzene vracia, nie bonus navyše.
Preto kôň, ktorý býva sám v pohodlnom boxe a ktorého často navštevuje človek, čo ho má rád, stále niečo postráda. Nie preto, že by sa človek nesnažil. Ľudská spoločnosť, aj tá najoddanejšia, nezaplní medzeru, ktorú vypĺňajú iné kone. Odlúčenie od vlastného druhu je jednou z mála vecí, ktoré koňovi k pohode chýbajú a ktoré žiadna náklonnosť nenahradí.
Stvorený na to, aby žral skoro celý deň
Psí tráviaci trakt je stavaný na jedlá s dlhými prestávkami medzi nimi. Kôň žerie po troške a takmer nepretržite. Jeho žalúdok vyrába kyselinu viac-menej neustále, pretože sa vyvinul pre život, v ktorom ním malé množstvá vlákniny prechádzajú takmer stále.
Dve veľké kŕmenia denne s prázdnymi hodinami medzi nimi sú pohodlné pre nás a v stajni sa dobre organizujú. Pre koňa znamenajú skutočné, dobre zdokumentované riziko žalúdočných vredov a nepokojného správania, ktoré ich sprevádza. Kôň, ktorý spokojne zjedá večeru, nie je ten istý kôň o tretej ráno, keď stojí v tele, ktoré na takýto režim nie je stavané. K praktickej stránke sa vrátime inokedy: spomaľovacie kŕmidlá, namáčané sieťky na seno a objemové krmivo, ktoré môže mať kôň pred sebou stále. Zatiaľ stačí vedieť, že tieto dve zvieratá majú úplne iný žalúdok.
Kde psí model zaškodí
Žiadne z týchto nedorozumení nevzniká preto, že by majiteľ bol zlý. Vznikajú u majiteľa, ktorého prvé zviera ležalo na gauči. Oplatí sa ich pomenovať, lebo ich je také ľahké prehliadnuť.
- Zdravenie ako priateľský pes: rovno k hlave, očný kontakt, veselý hlas, ruka natiahnutá k nozdrám. Pre únikové zviera to vyzerá skôr ako príchod malého predátora. Priblížiť sa od pleca, s mäkkým pohľadom a rukou nízko, je preňho oveľa čitateľnejšie.
- Upokojovanie vystrašeného koňa tak, že ho podržíš a hladíš po hlave. Pre mnohých psov je to upokojujúce. Kôň, ktorého v kúte drží menší cicavec s upretým pohľadom, to vníma skôr ako lov. Naozaj ho upokojí priestor, pokojný dych a možnosť pohnúť sa z miesta.
- Rozdávanie maškŕt len tak, z ruky, ako prejav náklonnosti. Jedlo formuje správanie u každého tvora, ktorý sa vie učiť. Pri koni vedú nerozvážne rozdávané maškrty k dobiedzaniu, dotieravosti a k zvieraťu, ktoré v každom vrecku vidí automat. Nie je to boj proti maškrtám. Je to boj proti automatu.
- Brať dve kŕmenia denne za normu, lebo pre psa a pre človeka normou sú. Jeho črevá hlasujú inak.
Tri veci, na ktorých to stojí
Ľudia, ktorí sa zaoberajú pohodou koní, majú na to všetko skratku: 3F: krmivo, spoločnosť a voľný pohyb (po anglicky forage, friends, freedom). Nie je to celý obraz, ale je to kostra, na ktorej visí zvyšok.
Keď 3F zhruba sedia, teda vláknina k dispozícii väčšinu dňa, iné kone nablízku a priestor na pohyb, celé ustajnenie ti odpustí veľa drobných chýb. Keď chýba čo i len jedno z troch, škoda sa začne potichu hromadiť a žiadna láska ju nevyváži. Kôň, o ktorého sa starajú ako o koňa, je celkovo pokojnejší, zdravší a menej náchylný na klkanie, tkalcovanie a chodenie po boxe, čomu sme kedysi hovorili zlozvyky a dnes ich chápeme ako signály.
Najjednoduchší nástroj, aký poznám, je jedna otázka, ktorú si položíš pred každým rozhodnutím: pre aký druh zvieraťa to rozhodujem? Odpoveď pre psa a odpoveď pre koňa sa rozchádzajú častejšie, než sa zdá, a kôň ťa ten rozdiel počas prvých šiestich mesiacov pomaly naučí, či sa pýtaš, alebo nie.
Ulož si to a pošli niekomu, koho prvé zviera malo ovisnuté uši.
~ Daniel ✌️
